Život s tetániou: denník Zuzany 07 – ako mi tetánia vniesla neistotu do bežného života

Pred tetániou som nasadla do auta a išla. Do práce. Po deti. Na nákup. Na návštevu. Na dovolenku.

Nikdy som nad tým veľmi nepremýšľala.

Auto bolo jednoducho spôsob, ako sa dostať z jedného miesta na druhé.

Potom som jedného dňa sedela za volantom a napadlo mi: „Čo ak mi príde zle práve teraz?“

Bola to len myšlienka. Krátka. Ale stačila na to, aby sa z úplne obyčajnej cesty stalo niečo, čo som zrazu začala vnímať úplne inak.

Čo ak nebudem môcť zastaviť?

Najhoršie nebolo samotné šoférovanie. Šoférovať som vedela rovnako ako predtým.

Najhoršia bola predstava, že by sa znovu objavilo mravčenie, vnútorné napätie alebo ten zvláštny nepokoj, ktorý som už poznala. A ja by som práve bola za volantom. Čo urobím? Kde zastavím? Čo ak budem na diaľnici? Čo ak bude kolóna?

Pred prvým tetanickým záchvatom by mi ani jedna z týchto otázok nenapadla.

Teraz sa dokázali objaviť ešte skôr, než som otočila kľúčikom.

Neznamenalo to, že som prestala jazdiť. Jazdila som. Len už to nebolo také samozrejmé.

Začala som si viac všímať trasu. Premýšľala som, kadiaľ pôjdem. Niekedy som mala lepší pocit, keď som vedela, že môžem hocikde zastaviť. Bola som pokojnejšia, keď som nešla sama. A keď ma čakala dlhšia cesta, premýšľala som o nej oveľa viac než kedysi.

Najhoršie bolo, keď som mala pocit, že nemôžem jednoducho odísť

Časom som si všimla, že podobný pocit neprichádzal iba v aute.

Mohla som byť na pracovnom stretnutí. V obchode v rade pri pokladni. V kine. Na mieste, kde bolo veľa ľudí. Alebo niekde sama s deťmi. A zrazu mi hlavou prebehlo: „A čo ak mi teraz príde zle?“

Navonok sa pritom nič nedialo. Nikto okolo mňa netušil, že nad niečím takým vôbec premýšľam. Rozprávala som sa. Nakupovala. Sedela. Fungovala.

Len niekde vzadu v hlave som si kontrolovala, aké mám možnosti.

Môžem odísť? Môžem si sadnúť? Je tu niekto so mnou? Čo by som urobila, keby sa to začalo?

Bolo zvláštne uvedomiť si, koľko priestoru dokáže zabrať niečo, čo sa v skutočnosti možno vôbec nestane.

Potom sme mali ísť na dovolenku

Na tú dovolenku som sa pritom tešila. Naozaj tešila.

Ešte pred pár mesiacmi by som riešila, čo si zbalíme, čo chceme vidieť a či bude pekné počasie. Teraz sa medzi tieto úplne obyčajné myšlienky začali miešať ďalšie. Ako zvládnem cestu? Čo ak mi tam príde zle? Čo ak sa to stane niekde, kde to nepoznám? Čo ak budem ďaleko od domu?

A potom prišla myšlienka, ktorá ma samú zaskočila.

Možno by bolo jednoduchšie nikam neísť.

Doma som sa cítila bezpečne.

Poznala som svoje prostredie.

Vedela som, kam si môžem sadnúť, kde si môžem ľahnúť, komu zavolať.

Na dovolenke som túto istotu nemala. A tak som sa ocitla v zvláštnej situácii. Jedna časť mňa sa tešila. Druhá hľadala dôvody, prečo zostať doma.

Toto predsa nie som ja

Asi najviac ma na tom všetkom hnevalo práve toto. Nechcela som, aby moje rozhodnutia začalo určovať: „Čo ak?“

Niekedy som sa pristihla, že už ani nerozmýšľam nad tým, či niečo chcem urobiť.

Najskôr som premýšľala nad tým, či je to bezpečné. A potom som sa na seba nahnevala. Veď predsa fungujem. Mám lepšie dni. Chodím do práce. Starám sa o deti. Žijem normálny život.

Tak prečo dokáže jedna jediná myšlienka zmeniť obyčajnú cestu autom na niečo, na čo sa musím pripravovať?

Začala som si vytvárať malé poistky

Najskôr som si to ani neuvedomovala. Keď som niekam išla autom, chcela som vedieť, kadiaľ idem. Na dlhšiu cestu som si zobrala vodu. Na neznámom mieste som si všimla, kde sa dá sadnúť. V kine mi bolo príjemnejšie sedieť bližšie ku kraju než uprostred radu. Keď som išla niekam sama, mala som lepší pocit, keď niekto vedel, kde som.

Boli to maličkosti. Každá sama osebe úplne nevinná. A niektoré boli jednoducho praktické.

Lenže ja som si postupne začala uvedomovať, že ich nerobím preto, že ich potrebujem. Robím ich preto, aby som mala pocit, že mám situáciu pod kontrolou. A práve slovo kontrola sa mi v tom období začalo vracať stále častejšie.

Nebála som sa auta

Trvalo mi nejaký čas, kým som pochopila, čoho sa vlastne bojím.

Nebála som sa šoférovať.

Nebála som sa dovolenky.

Nebála som sa kina ani obchodu.

Bála som sa toho, že mi príde zle na mieste, kde nebudem mať situáciu pod kontrolou.

To bol rozdiel.

A keď som si ho prvýkrát uvedomila, veľa vecí mi začalo dávať väčší zmysel.

Preto bola niekedy krátka cesta autom úplne bez problémov a inokedy som nad ňou premýšľala už doma. Preto som sa na dovolenku zároveň tešila aj netešila. Preto mi neprekážalo byť medzi ľuďmi, ale dokázala ma znervózniť predstava, že odtiaľ nemôžem jednoducho odísť.

Neboli to tie miesta.

Bola to neistota.

Nakoniec sme na dovolenku išli

Nebudem tvrdiť, že som na všetky svoje obavy prestala myslieť vo chvíli, keď sme vyrazili.

Neprestala.

Prvé kilometre som svoje telo stále trochu kontrolovala. Občas som si všimla ruky. Občas som premýšľala, ako sa cítim. A potom sa deti začali hádať o niečo úplne nepodstatné. Niekto chcel zastaviť. Niekto bol hladný. Riešili sme cestu, hudbu, prestávku.

A život sa jednoducho začal diať.

Po nejakej dobe som si uvedomila, že som už dlho nepremýšľala nad tým, či mi príde zle. Presne tak ako v tých lepších dňoch doma. Nie preto, že by som si povedala: „Odteraz sa už nebojím.“ Jednoducho som na chvíľu prestala kontrolovať samu seba. A bola som tam. S rodinou. Na ceste na dovolenku.

Keď sa na to obdobie pozerám dnes, uvedomujem si, že tetánia mi nevzala schopnosť robiť všetky tie obyčajné veci.

Ale na určitý čas mi vzala ich samozrejmosť.

Predtým som premýšľala: „Chcem tam ísť?“

Potom som premýšľala: „Čo ak mi tam príde zle?“

A postupne som sa potrebovala naučiť položiť si znova tú prvú otázku.

Nie vždy sa mi to podarilo. Nie vždy som išla. Nie vždy som svoje obavy dokázala odsunúť bokom.

Ale začínala som chápať, že nechcem čakať na deň, keď budem mať stopercentnú istotu, že mi nikdy nebude zle. Pretože taký deň možno ani nepríde. Chcela som sa znovu naučiť robiť obyčajné veci bez toho, aby každému rozhodnutiu predchádzalo: „Čo ak?“

Pokračovanie nabudúce...

Jedna vec bola vyraziť na dovolenku alebo sadnúť za volant. Úplne iné však bolo zostať v nepríjemnej situácii vo chvíli, keď sa moje telo naozaj ozvalo.

Čo som robila, keď prišlo mravčenie? Keď som cítila vnútorné napätie?

Postupne som si vytvorila niekoľko jednoduchých vecí, ktoré mi v takých chvíľach pomáhali vrátiť pocit pokoja.

Nie vždy. Nie okamžite. Ale dosť na to, aby som nemusela pred každým nepríjemným pocitom utekať.

Začni od začiatku

Ak čítaš môj príbeh prvýkrát, všetko sa nezačalo jedným dňom. Začalo sa oveľa skôr – únavou, napätím, zvláštnym nepokojom a pocitom, že niečo v mojom tele nie je v poriadku.

V úvodnom článku píšem o tom, kto som, prečo som sa rozhodla zdieľať svoj život s tetániou a prečo tento denník vôbec vznikol.

Život s tetániou: denník Zuzany – začiatok

Predchádzajúca epizóda

Nechcela som, aby mi tetánia zobrala aj dni, keď sa práve neozývala. A tak som sa pomaly učila dobré dni jednoducho prijať. Keď mi bolo dobre, dovolila som si povedať: „Dnes mi je dobre.“ Bez dodatku. Bez „ale“.

Život s tetániou: denník Zuzany 06 – dni, keď mi bolo lepšie, ale stále nie ako predtým