Život s tetániou: denník Zuzany 06 - dni, keď mi bolo lepšie, ale stále nie ako predtým

Jedno ráno som sa zobudila a chvíľu som len ležala. Nie preto, že by mi bolo zle. Práve naopak.

Bolo mi... normálne.

Žiadne zvláštne napätie. Žiadne mravčenie. Žiadny pocit, že musím hneď po prebudení kontrolovať, čo sa dnes zase ozve.

Vstala som, pripravila deťom raňajky, urobila si kávu a začala úplne obyčajný deň.

Až niekedy dopoludnia som si uvedomila niečo, čo ma potešilo viac, než by som kedysi dokázala pochopiť.

Už niekoľko hodín som samu seba nekontrolovala.

Nesledovala som, či mi netŕpnu prsty. Nečakala som, či sa vo mne neobjaví to zvláštne vnútorné napätie. Nepremýšľala som nad tým, či sa niečo nezačína. Jednoducho som žila svoj deň.

Prvýkrát som mala pocit, že sa vraciam

Od návštevy neurológa už prešlo nejaký čas.

Poctivo som na tetániu dopĺňala horčík, užívala vitamíny, snažila sa lepšie spať a aspoň trochu ubrať z tempa, v ktorom som dovtedy fungovala.

Nebola som zrazu ukážkovým príkladom pokojného života.

Stále som mala prácu. Deti. Domácnosť. Povinnosti.

Stále boli dni, keď som večer zistila, že som od rána poriadne nezastavila.

Ale niečo sa predsa len začalo meniť.

Boli chvíle, keď som si sadla bez toho, aby som okamžite rozmýšľala, čo ešte treba urobiť. Boli večery, keď som išla spať skôr namiesto toho, aby som ešte hodinu dokončovala veci na ďalší deň.

A hlavne začali prichádzať dni, počas ktorých bolo moje telo akési tichšie.

Presne po tom som túžila.

„Možno je to už za mnou.“

Prvý dobrý deň som si ešte veľmi neuvedomovala.

Potom prišiel druhý.

A s pribúdajúci dňami ďalšie a ďalšie.

Neboli všetky rovnaké. Niekedy som cítila únavu, inokedy mierne napätie, ale už to nebolo také intenzívne ako predtým.

Začala som získavať istotu.

Pamätám si jedno popoludnie, keď sme boli s deťmi vonku. Rozprávali sa, niekam pobehovali a ja som ich sledovala.

A zrazu mi napadlo:

„Veď mne je dnes dobre.“

Nie lepšie.

Dobre.

Bol to zvláštny pocit.

Pred tetániou by som si taký deň ani nevšimla.

Teraz pre mňa znamenal strašne veľa.

Cestou domov som si dokonca dovolila pomyslieť:

„Možno je to už za mnou.“

Dnes viem, že som sa veľmi ponáhľala.

Potom prišiel úplne obyčajný večer

Nebolo na ňom nič výnimočné. Žiadny obrovský stres. Žiadna hádka. Žiadny náročný deň, pri ktorom by som si povedala, že som to prehnala.

Sedela som večer doma a zrazu som v prstoch pocítila jemné mravčenie.

Úplne nenápadné. Možno by som si ho kedysi ani nevšimla. Lenže teraz som ho poznala. O chvíľu sa k nemu pridal pocit, ktorý sa mi vždy opisoval oveľa ťažšie.

Také zvláštne napätie niekde vo vnútri tela.

Nebolelo to.

Nebolo to ani nič konkrétne, na čo by som dokázala ukázať prstom.

Jednoducho som sa zrazu necítila vo svojej koži. Akoby celé telo zostalo v pozore, hoci na to nemalo žiadny dôvod.

Sedela som, ale nevedela som sa poriadne uvoľniť.

Skúsila som zmeniť polohu, párkrát sa zhlboka nadýchnuť, zamestnať myseľ niečím iným.

Nepomáhalo to.

Bola som akási "rozhádzaná".

Nepokojná.

A čím viac som sa snažila upokojiť, tým viac som si uvedomovala, že pokojná nie som.

Vtedy prišla tá známa otázka:

Začína to zase?

Pozrela som sa na svoju ruku. Pohla prstami. Všetko bolo v poriadku.

Lenže práve toto bolo na týchto chvíľach také zvláštne.

Navonok sa často nedialo takmer nič.

Vo vnútri som však mala pocit, akoby moje telo nevedelo nájsť pokoj.

Zrazu som sledovala každý centimeter svojho tela

To bolo niečo, čo som pred prvým tetanickým záchvatom vôbec nerobila.

Dovtedy bolo telo jednoducho telo.

Občas niečo zabolelo. Niekde mykol sval. Niekedy človeka zabolela hlava.

A pokračoval ďalej.

Teraz malo takmer všetko význam.

Keď mi mykol sval na lýtku, všimla som si to. Keď mi začali tŕpnuť prsty, okamžite som spozornela. Keď sa vo mne objavilo to zvláštne vnútorné napätie a nedokázala som sa uvoľniť, okamžite som premýšľala, či to nie je začiatok ďalšieho záchvatu.

Začala som svoje telo neustále počúvať.

Možno až príliš.

A čím viac som ho počúvala, tým viac som v ňom nachádzala.

Najhoršia nebola vždy samotná ťažkosť

Mravčenie aj vnútorné napätie v ten večer nakoniec ustúpili.

Žiadny záchvat neprišiel.

Mala by som cítiť úľavu.

Namiesto toho som bola nahnevaná.

„Prečo zase?“

Veď som sa snažila.

Viac som oddychovala. Snažila som sa spať. Snažila som sa nestresovať. Robila som všetko, čo som vedela.

Tak prečo sa moje telo znovu ozvalo?

Vtedy som ešte stále rozmýšľala veľmi jednoducho.

Ak robím veci správne, malo by mi byť dobre. Ak mi dobre nie je, niečo robím zle. A presne toto ma začalo vyčerpávať.

Dobrý deň prestal byť samozrejmosťou

Na druhý deň ráno mi bolo zase dobre.

A to ma paradoxne zmiatlo ešte viac.

Večer som bola presvedčená, že sa všetko vracia.

Ráno nič.

Nasledovali ďalšie pokojnejšie dni.

Potom horší večer.

Potom zasa dobre.

Začínala som chápať, že moje zotavovanie nebude vyzerať tak, ako som si predstavovala.

Nebude to čiara smerujúca stále nahor.

Nebude existovať jedno ráno, keď sa zobudím a niekto mi oznámi: „Hotovo. Od dnešného dňa je všetko ako predtým.“

Boli lepšie dni. Boli horšie dni. A boli aj úplne obyčajné dni, keď som na tetániu takmer nemyslela.

Tie som mala najradšej.

Chcela som späť svoje „predtým“

Často som porovnávala samu seba so Zuzanou spred niekoľkých mesiacov.

Čo by som vtedy robila?

Išla by som tam?

Zvládla by som toto bez premýšľania?

Všimla by som si vôbec tento pocit v ruke?

Chýbala mi tá samozrejmosť.

Nechcela som každý deň hodnotiť podľa toho, ako sa cíti moje telo.

Nechcela som sa ráno zobudiť a prvé sekundy premýšľať:

„Ako mi dnes je?“

Chcela som jednoducho vstať.

A žiť.

Možno práve preto boli dobré dni niekedy zvláštne náročné.

Namiesto toho, aby som si ich užívala, som občas čakala, kedy skončia.

Musela som sa naučiť veriť dobrým dňom

To mi trvalo.

Keď mi bolo dobre, zo začiatku som bola opatrná.

Akoby som tomu úplne neverila.

Nerob príliš veľa.

Neponáhľaj sa.

Dávaj pozor.

Čo ak sa to večer zhorší?

Lenže postupne som si uvedomovala, že takto nechcem fungovať.

Nechcela som, aby mi tetánia zobrala aj dni, keď sa práve neozývala.

A tak som sa pomaly učila dobré dni jednoducho prijať.

Keď mi bolo dobre, dovolila som si povedať:

„Dnes mi je dobre.“

Bez dodatku.

Bez „ale“.

Bez rozmýšľania nad tým, čo bude zajtra.

Pokračovanie nabudúce...

Postupne som si však uvedomovala ešte jednu vec.

Tetánia nezmenila len to, ako som vnímala svoje telo.

Začala meniť aj úplne obyčajné situácie.

Cestu autom.

Dovolenku.

Chvíle, keď som bola niekde sama.

Veci, nad ktorými som kedysi vôbec nepremýšľala, zrazu sprevádzala jediná otázka:

„Čo ak mi príde zle práve tam?“

 

Začni od začiatku

Ak čítaš môj príbeh prvýkrát, všetko sa nezačalo jedným dňom. Začalo sa oveľa skôr – únavou, napätím, zvláštnym nepokojom a pocitom, že niečo v mojom tele nie je v poriadku.

V úvodnom článku píšem o tom, kto som, prečo som sa rozhodla zdieľať svoj život s tetániou a prečo tento denník vôbec vznikol.

Život s tetániou: denník Zuzany – začiatok

Predchádzajúca epizóda

Dúfala som, že mi povedia, že som zdravá. A zároveň som dúfala, že konečne nájdu dôvod, prečo sa tak necítim.

Život s tetániou: denník Zuzany 05 - myslela som si, že už viem, čo mám robiť