Život s tetániou: denník Zuzany 05 – myslela som si, že už viem, čo mám robiť

Keď som odchádzala od neurológa, prvýkrát po dlhom čase som mala pocit, že sa niečo pohlo správnym smerom. Vedela som, čo mi je. A spolu s diagnózou som dostala aj odporúčania.

Viac oddychovať.

Obmedziť stres.

Doplniť horčík.

Vitamíny B.

Dbať na pravidelný spánok.

Naučiť sa spomaliť.

Pamätám si, ako som si cestou domov hovorila: „Dobre. Tak toto zvládnem.“

Mala som pocit, že konečne mám plán.

Že už stačí len robiť to, čo mi odporučili, a všetko sa postupne vráti do starých koľají. Netušila som, že najťažšie nebude prijať diagnózu.

Najťažšie bude zmeniť samu seba.

Na druhý deň ráno zazvonil budík.

Deti bolo treba zobudiť.

Pripraviť raňajky.

Nachystať desiatu.

Odviezť ich do školy.

Potom práca.

Telefonáty.

Termíny.

Nákup.

Domácnosť.

Večer som si spomenula, že som si ráno sľúbila, že dnes budem viac oddychovať. Usmiala som sa sama pre seba.

Kedy presne? Medzi praním a varením večere? Alebo medzi odpovedaním na pracovné e-maily?

Lekár mi povedal: „Skúste spomaliť.“

Tá veta znela jednoducho. Lenže môj život jednoduchý nebol. Nikdy som nebola typ človeka, ktorý vie len tak sedieť. Keď som si sadla na gauč, po chvíli som začala premýšľať, čo všetko ešte treba urobiť.

Vyložiť umývačku.

Zapnúť práčku.

Pripraviť deťom veci na ďalší deň.

Objednať darček.

Odpísať na správu.

Zaplatiť faktúru.

Oddych vo mne nevyvolával pokoj. Vyvolával vo mne výčitky. Akoby som robila niečo nesprávne. A pritom práve oddych moje telo potrebovalo najviac.

Podobné to bolo aj so stresom.

Neurológ mi povedal: „Pokúste sa obmedziť stres.“ Pamätám si, že som prikývla. Akoby to bola úplne samozrejmá rada.

Až cestou domov mi napadlo: Ako sa vlastne robí menej stresu? Existuje na to nejaký vypínač? Dá sa ráno zobudiť a povedať si: „Dnes sa nebudem stresovať.“ Keby to bolo také jednoduché, nesedela by som v ambulancii neurológa.

Začala som si uvedomovať, že stres nie je len množstvo práce.

Je to aj to, ako veľmi sa snažíme mať všetko pod kontrolou.

Ako veľmi chceme všetko stihnúť.

Ako často zabúdame na seba.

Horčík aj B vitamíny som začala užívať poctivo. Dávala som si záležať aj na tom, aby som viac pila. Snažila som sa chodiť spať skôr. Občas som si namiesto ďalšej práce vyšla na krátku prechádzku. Nie preto, že by som mala čas. Ale preto, že som začala chápať, že ak si ten čas nevytvorím, nikto mi ho nedaruje.

Nebolo to dokonalé.

Veľakrát som zlyhala.

Veľakrát som sa večer pristihla pri tom, že som opäť celý deň fungovala na autopilota.

Ale už som sa za to neobviňovala.

Učila som sa.

Krok po kroku.

Postupne som si začala všímať jednu zvláštnu vec. Tetánia ma prinútila pozrieť sa na svoj život úplne inými očami. Prvýkrát som sa sama seba opýtala: 

Kedy som naposledy robila niečo len preto, že mi to robí radosť?

Kedy som si naposledy oddýchla bez pocitu viny?

Kedy som naposledy povedala „nie“, keď som už naozaj nevládala?

Na tieto otázky som nepoznala odpoveď. A možno práve to bolo najťažšie zistenie zo všetkých.

Stále som dúfala, že keď budem dodržiavať všetko, čo mi odporučili, o pár týždňov bude všetko také ako predtým. Že sa zobudím a poviem si: „Je to za mnou.“

Lenže život s tetániou ma začínal učiť niečo úplne iné.

Že niekedy nestačí navštíviť lekára.

Často treba zmeniť spôsob, akým žijeme.

A to sa nedá za jeden deň.

Ani za jeden týždeň.

Možno ani za jeden mesiac.

Dnes, keď sa na to pozerám späť, viem, že neurológ mi nedal len odporúčania. Dal mi impulz zamyslieť sa nad tým, ako sa správam sama k sebe. A hoci som to vtedy ešte netušila, práve tam sa začala moja skutočná cesta. 

Nie cesta za diagnózou.

Ale cesta k sebe samej.

Pokračovanie nabudúce...

Niektoré dni som mala pocit, že sa naozaj zlepšujem.

Iné dni ma však prekvapili návratom napätia, mravčenia alebo strachu.

Vtedy som pochopila, že život s tetániou nie je priamka.

Má lepšie aj horšie obdobia.

A naučiť sa ich prijať bolo možno ešte ťažšie než prijať samotnú diagnózu.

Začni od začiatku

Ak čítaš môj príbeh prvýkrát, všetko sa nezačalo jedným dňom. Začalo sa oveľa skôr – únavou, napätím, zvláštnym nepokojom a pocitom, že niečo v mojom tele nie je v poriadku.

V úvodnom článku píšem o tom, kto som, prečo som sa rozhodla zdieľať svoj život s tetániou a prečo tento denník vôbec vznikol.

Život s tetániou: denník Zuzany – začiatok

Predchádzajúca epizóda

Dúfala som, že mi povedia, že som zdravá. A zároveň som dúfala, že konečne nájdu dôvod, prečo sa tak necítim.

Život s tetániou: denník Zuzany 04 – keď mi potvrdili, že mám tetániu