Život s tetániou: denník Zuzany 02 – môj prvý tetanický záchvat

Dodnes si pamätám ten deň až nepríjemne presne.

Nie preto, že by sa stalo niečo veľké navonok. Svet išiel ďalej normálne. Ľudia okolo mňa fungovali ako vždy. Autá jazdili, telefóny zvonili, deň pokračoval.

Len vo mne sa zrazu všetko zastavilo.

Začalo to nenápadne. Tak, že keby som dnes nevedela, čo nasledovalo, možno by som si to ani nevšimla. Jemné napätie v tele. Zvláštny nepokoj. Pocit, že sa neviem poriadne nadýchnuť, aj keď som dýchala normálne.

Hovorila som si, že som len unavená. Že som preťažená. Že si mám sadnúť a prejde to.

Neprešlo.

Naopak.

Zrazu som cítila, ako sa mi rozbúchalo srdce. Ruky mi stŕpli takým zvláštnym spôsobom, ktorý som dovtedy nepoznala. Prsty som mala akoby cudzie. Tvár mi stiahlo do napätia. Mala som pocit, že nedokážem ovládať vlastné telo.

A v hlave prišla jediná myšlienka:

Niečo vážne sa deje.

Ten strach sa nedá opísať človeku, ktorý to nezažil. Nie je to obyčajné zľaknutie. Je to surový pocit ohrozenia. Ako keby telo spustilo poplach a ty nevieš prečo.

Pamätám si, že som sa snažila upokojiť, ale čím viac som sa snažila, tým to bolo horšie. Dýchať. Sadnúť si. Postaviť sa. Napiť sa vody. Myslieť pozitívne. Odpútať pozornosť. Pochopiť.

Nič z toho v tej chvíli nefungovalo.

Myslela som si, že odpadnem. Že dostávam infarkt. Že sa so mnou deje niečo, čo sa už nebude dať zastaviť.

A popritom všetkom som cítila ešte jednu vec.

Hanbu.

Že čo ak preháňam.
Že čo ak to nič nie je.
Že čo ak sa zosypem pred niekým a budem vyzerať smiešne.

Dnes, keď si na to spomeniem, je mi z tej myšlienky smutno. Človek sa bojí o vlastné telo a ešte aj premýšľa, či tým nebude niekomu na obtiaž.

Trvalo to možno pätnásť minút. Možno menej. Možno viac.

Dodnes to neviem presne povedať, pretože v tej chvíli čas prestal fungovať normálne.

Bolo to pár minút na hodinách, ale vo mne to trvalo celé hodiny.

Každá sekunda bola dlhá. Každý nádych som si uvedomovala. Každý pocit v tele sa zdal väčší, než v skutočnosti bol.

A potom to začalo pomaly povoľovať.

Nie naraz. Nie ako keď niečo skončí a je pokoj.

Skôr ako keď po silnej búrke ešte chvíľu hučí vzduch.

Sedela som úplne ticho. Ruky som mala slabé, telo vyčerpané a hlavu prázdnu.

Bola som unavená tak zvláštnym spôsobom, ktorý som dovtedy nepoznala. Nie po práci, nie po nevyspatí. Akoby zo mňa niečo vytiahlo všetku silu.

A zároveň vo mne zostal strach.

Ticho po tom nebolo pokojné.

Bolo plné otázok.

V ten deň sa vo mne niečo zlomilo.

Dovtedy som si myslela, že som len unavená, že mám veľa povinností, že to prejde, keď si oddýchnem.

Odvtedy som už vedela, že toto je niečo iné.

Niečo, čo si bude pýtať moju pozornosť.

Niečo, čomu ešte nerozumiem.

A úprimne? Najhoršie nebolo to, čo sa stalo.

Najhoršie bolo, že som netušila, či sa to stane znova.

Pokračovanie nabudúce...

Po tomto momente som prvýkrát začala vážne premýšľať, ku komu vlastne ísť. Či je to nabudúce na pohotovosť, obvodného lekára, neurológa… alebo či si to celé len namýšľam.

Nevedela som, čo povedať tak, aby to znelo „dosť vážne“, ale zároveň som cítila, že to už nechcem ďalej ignorovať.

A možno ešte horšie než samotný záchvat bolo to, že som odrazu zostala sama s otázkou, čo teraz.

Začni od začiatku

Ak čítaš môj príbeh prvýkrát, všetko sa nezačalo týmto dňom. Začalo sa oveľa skôr – únavou, napätím, zvláštnym nepokojom a pocitom, že niečo v mojom tele nie je v poriadku.

V úvodnom článku píšem o tom, kto som, prečo som sa rozhodla zdieľať svoj život s tetániou a prečo tento denník vôbec vznikol.

Život s tetániou: denník Zuzany – začiatok

Predchádzajúca epizóda

Skôr než prišiel prvý záchvat, boli tu jemné signály, ktoré som dlho prehliadala. Moment, keď som ešte dúfala, že je to len únava a všetko samo prejde.

EP01 – keď som prvýkrát cítila, že niečo nie je v poriadku