Život s tetániou: denník Zuzany 01 – keď som prvýkrát cítila, že niečo nie je v poriadku

Niekedy si večer ľahnem a mám pocit, že moje telo si ešte stále „neľahlo so mnou“.

Ako keby deň skončil, ale vo mne niečo pokračovalo ďalej. Jemné napätie, nepokoj, ktorý neviem úplne pomenovať. Nie je to bolesť. Nie je to nič dramatické na prvý pohľad. A možno práve preto mi to tak dlho nedochádzalo.

Že niečo nie je v poriadku.

Mám 34 rokov. Som mama dvoch detí, mám manžela, prácu a život, ktorý by som kedysi označila ako úplne normálny. Ráno vstávam, fungujem, riešim, bežím. Večer padnem do postele a dúfam, že telo konečne vypne spolu so mnou.

Lenže ono niekedy nevypne.

Neviem presne povedať, kedy sa to začalo. Nemám jeden konkrétny deň, na ktorý by som ukázala prstom a povedala: „tu sa to zlomilo“. Skôr to bolo obdobie, ktoré sa pomaly nabalovalo. Malé deti, práca, tlak, ktorý som si ani úplne neuvedomovala, lebo bol stále „normálny“.

A ja som išla ďalej. Ako väčšina z nás. Lebo sa to dá. Lebo treba.

Až kým som si nezačala všímať, že moje telo už nefunguje len ako tiché pozadie môjho dňa.

Začalo byť prítomné. Príliš prítomné.

Napätie vo svaloch, ktoré neprechádzalo. Vnútorný nepokoj, ktorý sa objavoval bez dôvodu. Pocit, že aj keď sedím v tichu, vo mne ticho nie je.

A najviac ma zaskočilo, že som to nevedela vypnúť vôľou. Ani oddychom. Ani spánkom.

Len som to pozorovala a nerozumela tomu.

Dlho som si hovorila, že je to stres. Únava. Život. Že to prejde, keď sa veci upokoja. Lenže ony sa neupokojili. A ja som sa začala ticho báť, že neviem, čo sa so mnou deje.

Dnes už viem, že to má meno. Tetánia.

Ale vtedy to bolo len niečo neznáme, čo sa usadilo v mojom tele a zmenilo spôsob, akým sa v ňom cítim.

Nie všetko som ešte pochopila. Ani zďaleka nie.

Skôr sa to učím. Pomaly. Niekedy s pokojom, niekedy so strachom. Ale už tomu aspoň neunikám.

Vaša Zuz.

Prečo to píšem...

Dlho som si myslela, že toto sa deje potichu. Každému zvlášť. A že o tetánii netreba hovoriť.

Možno to píšem aj preto, že ak to niekto číta a pozná ten pocit, že „niečo v tele nie je v poriadku, ale nevie presne čo“, tak nech vie, že v tom nie je sám.

A možno to píšem aj pre seba. Aby som si to konečne prestala nechávať len v hlave.